Každý rok (už od roku 1970) sa ľudia po celom svete stretávajú, aby oslávili našu planétu a podporili environmentálne aktivity, a to presne 22. apríla, na Deň Zeme. Tento rok je kľúčová téma jeho osláv „Planéta vs. plast“.
Plasty sú inovatívne materiály – niektoré sú nevyhnutné pre modernú medicínu a prechod na obnoviteľnú energiu. Ale každý rok sa 42 percent plastov použije len na krátkodobý účel, ako napríklad na obalové materiály. Sú navrhnuté na to, aby poslúžili len na chvíľu, nie s ohľadom na opätovné použitie. Plasty sú v súčasnosti už všadeprítomné a široko rozptýlené v životnom prostredí. S týmto faktom však prichádza prekvapivá nejednoznačnosť. Ich historický a materiálový pôvod zostáva nejasný a nepochopený, čo má za následok prinajmenšom niekoľko mýtov.
Mýtus č. 1
Plasty z devätnásteho storočia boli udržateľné
Väčšina plastov dnes pochádza z ropy a plynu, no prvé priemyselné plasty pochádzali zo stromov (napríklad latex) a neskôr z celulózy. Celuloid napríklad nahradil tradičné použitie slonoviny a korytnačieho panciera, čo vyvolalo dojem, že má environmentálne výhody. Rozhlasový program „Marketplace“ mu pripísal zásluhy za to, že pomáha „zachovať prírodné zdroje a zvieratá, ako sú slony“. BBC označila prvé plasty za „záchrancu životného prostredia“. Tento sentiment sa odráža v literatúre vydanej spoločnosťou Celluloid Manufacturing Co., ktorá v brožúre z roku 1878 tvrdila, že objavenie plastov znamená, že „už nebude potrebné plieniť zem v honbe za látkami, ktorých je čoraz menej“.
Historické záznamy však hovoria o opaku. V skutočnosti sa plasty z 19. storočia spájali viac s fenoménom kolonizácie, nie s ochranou životného prostredia. Dopyt po gutaperči, bioživici používanej na izoláciu telegrafných káblov pre správu Britského impéria, viedol k rozsiahlemu odlesňovaniu v juhovýchodnej Ázii. Výsledok, ako uzavrel jeden historik, nebol ničím menším ako „viktoriánska ekologická katastrofa“. Výroba celuloidu tiež vyžadovala gáfor, rozpúšťadlo a zmäkčovadlo pochádzajúce zo stromov, ktoré bolo hlavne z Taiwanu. Ako vysvetľuje Toulouse Antonin Roy, tri impériá – Čína, Británia a Japonsko – súperili o gáfrové lesy na ostrove, čím nakoniec vytlačili niekoľko domorodých komunít. Podobne aj prírodný kaučuk bol viazaný na koloniálne aktivity a často násilné podmaňovanie ľudí a pôdy.
Mýtus č. 2
Masová výroba plastov sa začala v roku 1950
PBS, National Geographic a Nature označili rok 1950 za rok, kedy sa začala masová výroba plastov. Bolo tak podľa vedkyne Jenny Jambeck, ktorá spolu s Rolandom Geyerom a Karou Lavender Law použila tieto údaje na odhad celkovej celosvetovej produkcie plastov v novinách z roku 2017. Tento výskum pomohol verejnosti pochopiť obrovský rozsah vyrobených plastov: zhruba 2 miliónov ton (v roku 1950), čo sa už zdá byť málo v porovnaní so súčasnosťou (v roku 2023 sa svetová produkcia pohybovala okolo 159 miliónov ton). Na dosiahnutie tejto úrovne výroby sa priemysel musel budovať niekoľko desaťročí. Komerčná výroba bakelitu, syntetického plastu, sa začala v Nemecku aj v Spojených štátoch už v roku 1910.
Druhá svetová vojna ešte viac urýchlila rast plastov: vojnové kontrakty rozšírili infraštruktúru pre existujúce plasty (napríklad akryláty, fenoly, PVC a polystyrén) a námorníctvo pomohlo spoločnostiam DuPont a Union Carbide zabezpečiť potrebné licencie na začatie výroby polyetylénu (vtedy vznikajúci, Britmi vyvinutý plast) na amerických brehoch. Výsledkom bolo, že v priebehu 40-tych rokov minulého storočia sa miera produkcie v USA zvýšila viac ako šesťnásobne. Vo vzorkách odobratých z kalifornského pobrežia sú plasty a plastové vlákna evidentné aj v predvojnových sedimentárnych vrstvách, ktoré sa výrazne zvýšili po roku 1945, keď sa plasty pretlačili na spotrebiteľské trhy.
Mýtus č. 3
Vieme, ako dlho vydržia plasty v životnom prostredí
Desiatky infografík živia myšlienku, že životnosť plastov je známa a poznateľná. Že napríklad plastová fľaša vydrží 450 rokov. Vedci si však kladú otázku, aké presné a dokonca zmysluplné sú takéto čísla. Plasty sú rôznorodou triedou kontaminantov, ktoré obsahujú komplexné zmesi 10 000 rôznych monomérov, prísad a pomocných látok, čo sťažuje odhad ich životnosti. Môže byť ťažké s konečnou platnosťou povedať, že „plasty sú tu navždy“, ako tvrdí článok Nature Chemistry, ale niektoré by mohli vstúpiť do geologického záznamu. A hoci mnohé plasty odolávajú degradácii kvôli dizajnu, nie sú statické. Kurátori múzeí, ktorých úlohou je uchovávať plastové artefakty, dobre vedia, že plasty sa odfarbujú, vysychajú, praskajú a lámu sa, pričom prechádzajú radom fyzikálnych zmien, vrátane mikročastíc a dokonca aj nanočastíc. Môžu sa správať ako iné perzistentné znečisťujúce látky: dlhoveké, mobilné a náchylné na hromadenie, ktoré sa vedia začleniť do systémov a cyklov Zeme. Tieto čiastočky sa menia aj chemicky, pričom sa uvoľňujú ich výluhy, ako aj produkty degradácie.
Mýtus č. 4
Bioplasty riešia problémy tradičných plastov
Bioplasty sú otázkou inovácií a rastúceho dopytu, pričom viaceré značky hľadajú alternatívy ku konvenčným plastom. Tieto materiály sa často označujú ako „zelené“. Niektorí používajú tento výraz na označenie plastov vyrobených z obnoviteľných, „bio“ materiálov, ako je kukurica a cukrová trstina, zatiaľ čo iní ho používajú na označenie „biodegradovateľných“ plastov, ktoré stále môžu pochádzať z fosílnych zdrojov uhlíka. Niektoré bioplasty sa ale biologicky nerozložia. Len “presúvanie” zdrojov uhlíka nerieši nespočetné množstvo ďalších problémov, ktoré plasty predstavujú. Napríklad aj plasty na rastlinnej báze môžu byť chemicky ekvivalentné – a rovnako toxické ako ich konvenčné náprotivky, čiastočne preto, že sú rovnako (ak nie viac) závislé od prísad alebo pomocných látok. Bioplasty prichádzajú s podobnými výzvami pri ich výrobe ako bežné plasty – spotreba zdrojov, pomalá odbúrateľnosť a dokonca vyššie emisie v porovnaní s konvenčnými plastmi.
Mýtus č. 5
Plasty je možné odpratať
Obrázky plávajúcich plastov v moriach a smelé projekty na ich vyčistenie rozvírili predstavivosť verejnosti. Napríklad YouTuberi Mark Rober a MrBeast vyzbierali 30 miliónov dolárov, aby pomohli organizáciám Ocean Conservancy a Ocean Cleanup odstrániť vyše 13 miliónov kíl odpadu. Ich kampaň #TeamSeas vyvolala značný rozruch a ako bolo oznámené na Twitteri, podporilo ju 600 000 darcov. Ako však #TeamSeas uznáva, 13 miliónov kíl, predstavuje menej ako jedno percento plastov vyhodených do mora každý rok. Do našich oceánov sa ročne vyhodí 4,8 až 12,7 milióna ton plastového odpadu. Každú minútu sa do našich oceánov vysype jedno plastové smetiarske auto. Napriek tomu, že čistenie je dôležité, bez zlepšenia odpadového hospodárstva a zníženia produkcie je to sizyfovská úloha. Znečistenie plastmi je mimo kapacity technologických systémov na nápravu. Väčšina plastov sú nepatrné úlomky rozmiestnené pod morskou hladinou, v atmosfére alebo sú pochované v sedimentoch a pobrežných pieskoch. Iné plasty sa rozšírili sladkovodnými systémami alebo pôdou. V skutočnosti nedávna správa Organizácie Spojených národov naznačuje, že pôda môže obsahovať ešte väčšie množstvá mikroplastov ako oceány. Okrem samotných plastov sú všadeprítomné aj ich pridružené znečisťujúce látky (ako sú ftaláty, brómované spomaľovače horenia a stabilizátory ako UV-328).
BONUS: Plasty sa dajú vždy recyklovať
Aj keď je recyklácia kľúčovým krokom pri nakladaní s plastovým odpadom, je nevyhnutné pochopiť, že molekulárna stabilita plastov sa časom zhoršuje, čo obmedzuje mechanickú recykláciu na približne 2-3 cykly. Plasty sa vo všeobecnosti triedia podľa ich identifikačných kódov v rozsahu od 1 do 7, ktoré určujú ich recyklovateľnosť. Napríklad PET fľaša, v ktorej sú nápoje, je kus plastu, ktorý sa dá celkom ľahko recyklovať. Ale recyklácia plastov nízkej kvality, ako sú fólie, nie je vždy možná. Takže opakovane použiteľná taška pri nakupovaní je vždy lepšou alternatívou.
Plasty predstavujú obrovské problémy nad rámec odpadu. Počas celého životného cyklu plastov bolo zdokumentované porušovanie ľudských práv, od ťažby fosílnych uhlíkov až po toxické uvoľňovanie z tovární a spaľovanie – čo je neskutočná záťaž, ktorú neúmerne znášajú komunity s nízkymi príjmami. Plasty majú negatívne dôsledky aj na klímu a verejné zdravie. Riešením je zníženie počtu plastov na jedno použitie, vytvorenie prísnejších legislatívnych predpisov v krajinách, kde sa vyrábajú a používajú a rozšírenie smerom k pevnejšej recyklačnej infraštruktúre, teda opätovne použiť plast, ktorý je už v obehu.
zdroje mýtov: washingtonpost.com
