Nie vždy majú v historických knihách miesto, ktoré by si zaslúžili… Ženy ale zohrali (a stále zohrávajú) zásadnú úlohu pri skúmaní divočiny a ochrane prírody a voľne žijúcich živočíchov. Už minulý rok sme vám priniesli osudy niektorých významných žien. Aj teraz v tom budeme opäť pokračovať.
Ženy, ktoré sme vybrali, vynikali svojou prácou pre prírodu a priniesli nám novú úroveň chápania prírodného sveta. Nielenže to boli zaujímavé postavy s pútavými životnými príbehmi, mnohé z nich boli aj spisovateľky, ktoré napísali hodnotné knihy o svojich činoch alebo sa zasadzovali za zákony na ochranu životného prostredia.
Florence A. Merriam Bailey (1863-1948)
Pochádzala z rodiny prírodovedcov. Florence Merriam Bailey bola ornitologička a spisovateľka, ktorá sa stala jednou z prvých zástancov ochrany voľne žijúcich živočíchov. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia Bailey študovala vtáky v prírode, pričom sa zamerala skôr na ich správanie ako na ich vonkajší výzor. Bola tiež nápomocná pri rozširovaní Audubon Society (americká nezisková environmentálna organizácia, ktorá sa venuje ochrane vtákov a ich biotopov).
Florence sa zaujímala aj o aktivizmus. Vtedajšie módne klobúky boli pokryté vtáčím perím. Odevný priemysel zabil milióny vtákov na výrobu týchto klobúkov. Florence a jej dobrá priateľka Fannie Hardyová povzbudili svojich spolužiakov, aby prestali nosiť tieto kúsky, a poučili ich o ničivých účinkoch módy na populáciu vtákov.
Bailey bola však aj plodná spisovateľka. Vo veku 26 rokov napísala svoju prvú knihu „Birds through an Opera-Glass“, ktorá sa považuje za jedného z prvých moderných terénnych sprievodcov na pozorovanie vtákov, pretože obsahuje poznámky o ich správaní aj početné ilustrácie. Jej neskoršie knihy dodnes ovplyvňujú terénnych sprievodcov a niektorí ľudia ich stále považujú za normu, kvôli ich podrobným záznamom. Florence sa chcela o svoju lásku k vtákom podeliť s čo možno najväčším počtom ľudí. Napísala, že jej cieľom pri písaní knihy bolo zaujať „nielen pozorovateľov, ale aj laikov, aby poznali bežné vtáky, ktoré okolo seba vidia“. Florence medzi ornitológmi vynikala svojím talentom na písanie a schopnosťou sprístupniť štúdium vtákov širokej verejnosti.
Bailey sa zapojila aj do ochranárskeho hnutia. Jej aktivizmus v hlavnom meste, Washingtone, D.C, pomohol prijať zákon Lacey z roku 1900. Tento zakazoval obchod s divokými zvieratami, ktoré boli nezákonne zabité. Bolo to veľké víťazstvo pre ochranárov. Nasledovali ďalšie zákony, ktoré viedli ku koncu exotického peria v móde.
V roku 1916 Biological Survey požiadal Florence, aby odcestovala do Nového Mexika a napísala knihu o vtákoch na ich území. Za túto prácu, Birds of New Mexico, Florence získala Brewsterovu medailu Americkej ornitologickej únie v roku 1931. Bola prvou ženou, ktorá získala toto ocenenie. Florence pokračovala vo výskume a písaní o vtákoch. Svoju poslednú knihu vydala v Arizone v roku 1939.
Posolstvo od Florence A. Merriam Bailey:
“Pestujte v sebe pokojného ducha, upokojte sa tak, že budete sedieť a počúvať hlasy mokradí; dovoľte, aby vás obklopili fascinujúce, tajomné, ohromujúce hlasy a zachovajte si pokoj.“
Herma Albertson Baggley (1896-1981)
Herma A. Baggley vyrástla v Iowe, no vyštudovala botaniku v Idahu a svoju profesionálnu kariéru strávila v Yellowstonskom národnom parku vo Wyomingu. Keď na začiatku 30. rokov vstúpila do National Park Service (NPS), bola prvou prírodovedkyňou na plný úväzok. Baggley, ktorá využila svoje botanické znalosti, ako spoluautorka napísala sprievodcu s názvom „Rastliny Yellowstonského národného parku“. Hoci bola publikovaná v roku 1936, je taká komplexná, že sa na ňu dodnes odkazuje. Recenzia o knihe z roku 1937 hovorí: „Veľká rozmanitosť divokých kvetov v tomto parku je jedným z jeho hlavných kúziel, toto je ich ilustrovaný popis. Nenechajte sa však zmiasť názvom tejto knihy, pretože rozsah jej predmetu siaha ďaleko za hranice parku.”
Baggley tiež pracovala na tom, aby priviedla viac žien do NPS. Presadzovala lepšie podmienky pre zamestnancov ohľadom bývania a odporučila NPS, aby ponúkali ďalšie výhody na prilákanie kvalifikovanejších zamestnancov. Jej úsilie viedlo k lepším životným podmienkam zamestnancov a ich rodín.
Margaret Murie (1902-2003)
Margaret Murie, známa ako „Mardy“ (meno, ktoré často používala pri svojej publikačnej činnosti), vyrastala vo Fairbanks na Aljaške. Stala sa prvou ženou, ktorá absolvovala Aljašskú poľnohospodársku školu a banícku školu (teraz University of Alaska Fairbanks) a v roku 1924 promovala v odbore obchodná administratíva.
V tundre sa cítila ako doma a je zrejme najviac známa tým, že bola hnacou silou úsilia o vytvorenie a rozšírenie Arktickej národnej prírodnej rezervácie. Počas svojho života pracovala ako konzultantka pre NPS, Sierra Club a množstvo iných podobných organizácií. Murie strávila časť svojej kariéry výskumom, spolu so svojím manželom, Olausom Muriem, vo Wyomingu a na Aljaške. Títo dvaja táborili v najodľahlejších častiach celé týždne a sledovali pohyby voľne žijúcich živočíchov. Ich tri deti ich často sprevádzali na dobrodružstvách v divočine.
Po druhej svetovej vojne sa rozhodli kúpiť ranč, pretože Mardy, už nechcela žiť viac v meste. „Murie Ranch“ sa stal centrom pre rozhovory a riešenie problémov na ochranu divočiny. Margaretina myšlienka zachovať celý ekosystém položila vedecké a intelektuálne základy pre veľké parky a rezervácie.
Murie, ktorá bola v 90. rokoch ocenená Prezidentskou medailou slobody, cestovala tiež mimo USA na miesta ako Afrika a Nový Zéland, aby študovala divoké oblasti a svoje pozorovania konzultovala s miestnymi ochranármi. Bola tiež prezývaná ako „babička hnutia na ochranu prírody“. Tesne pred svojimi 100. narodeninami, v roku 2002, dostala Murie cenu J.N. Ding Darling za ochrancu prírody, najvyššie ocenenie Národnej federácie divokej prírody.
Hallie Daggett (1878-1964)
Hallie Daggett bola úplne prvá žena v teréne lesníckej služby. Bola prvou prírodovedkyňou, najatou NPS. Dve desaťročia predtým, ako začala pracovať v Yellowstone, bola Hallie Daggett prvou ženou, ktorá pracovala v požiarnej hliadke pre lesné služby USA.
Daggett sa narodila v roku 1878 a od mala dokázala loviť, chytať ryby a prežiť vo voľnej prírode. Jej otec prevádzkoval baňu neďaleko hory Shasta a ona sa ako malé dieťa naučila, ako sa správať v divočine. Tieto zručnosti potrebovala pre svoju prácu pri pozorovaní lesných požiarov v Národnom lese Klamath. Daggett pracovala sama na vyhliadkovom stanovišti na takmer 6500-metrovom vrchole. Na miesto sa dalo dostať len pešo a výstup zo základne trval tri hodiny. Daggett obsluhovala rozhľadňu 15 rokov počas letnej sezóny.
O tejto práci raz povedala: „V požiarnej veži sú dva typy dní… Dni, keď sa tak nudíš, že chceš vyskočiť z okna, a dni, ktoré sú také hektické, že chceš vyskočiť z okna.“ Istý čas bola spoločenskou osobou, ktorá študovala na najlepších školách v oblasti Bay Area. Napriek tomu ju les stále volal. Keď ju v roku 1913 najali ako „požiarnu stráž“, platili jej 840 dolárov ročne. Raz týždenne jej sestra na koni priviezla poštu a zásoby, na chvíľu sa zdržala, potom sa vrátila späť a nechala Daggett opäť samú. Osamelosť pre ňu nikdy nebola problémom. „Nikdy som ani na chvíľu nezatúžila…,“ takto odpovedala na otázku, či jej v rušnom San Franciscu chýba rodina a priatelia.
Ynes Mexia (1870-1938)
Ynes Mexia dokázala, že nikdy nie je neskoro začať novú kariéru. Mexia sa narodila v roku 1870, ale so zberom rastlín začala až vo veku 55 rokov. V strednom veku našla svoj zmysel života a napísala: „Mám prácu, kde produkujem niečo skutočné a trvalé.“
Ako dieťa mexického diplomata a americkej ženy v domácnosti, strávila Mexia časť svojej mladosti v Mexico City starostlivosťou o svojho otca. Dvakrát sa vydala, ovdovela a rozviedla sa a pracovala ako sociálna pracovníčka na západnom pobreží. Celoživotne sa zaujímala o botaniku a nakoniec absolvovala kurzy s touto tematikou na Kalifornskej univerzite. Titul však nikdy nezískala. Botanik zo Stanfordskej univerzity si všimol Mexiinu vášeň a vzal ju do Mexika na jej prvý výlet a zber rastlín. Hoci expedícia rýchlo skončila, lebo doslova spadla z útesu, keď sa natiahla po rastlinu, zlomila si rebrá a zranila ruku, Mexia počas cesty našla niekoľko predtým neznámych druhov. Len tento krátky výlet priniesol 500 botanických exemplárov, vrátane niekoľkých nových druhov. Prvý druh, ktorý dostal meno po Mexii, Mimosa mexiae, bol objavený na tejto ceste a venoval jej ho Joseph Nelson Rose. Rôzne ďalšie druhy, ktoré objavila, boli neskôr pomenované po nej, vrátane kvitnúcej rastliny, ktorá patrí do čeľade sedmokrásky nazývanej Zexmenia mexiae, teraz pomenovaná Lasianthaea macrocephala.
To jej pomohlo zorganizovať ďalšie cesty do Latinskej Ameriky a na Aljašku, počas ktorých nazbierala viac ako 150 000 vzoriek. Jej zvyky často prekvapili ľudí, s ktorými sa stretávala, pretože sa nesprávala spôsobom typickým pre ženy zo začiatku 20. storočia: Cestovala sama, jazdila na koni, nosila nohavice a radšej spala vonku, aj keď boli k dispozícii postele alebo vnútorné ubytovanie. V roku 1938, počas expedície do Oaxaca v Mexiku, Mexía ochorela. Bola nútená prerušiť cestu a vrátiť sa do Spojených štátov, následne jej diagnostikovali rakovinu pľúc a zomrela o mesiac neskôr vo veku 68 rokov. Jej exempláre sú umiestnené v Kalifornskej akadémii vied (hlavná zbierka) ale aj v múzeách a botanických záhradách po celej Európe.
Poznáte nejaké hrdinky tejto doby? Ženy, ktoré sa angažujú v ochrane prírody a životného prostredia? Ste nimi VY samy? Napíšte nám svoj príbeh, budeme sa tešiť 🙂
