Udržateľný život je ako horská dráha. Jeden deň sa cítiš ako hrdinka planéty, keď si v obchode odmietneš vziať plastový obal, druhý deň ťa zaskočí balík z e-shopu, ktorý ti príde zabalený v piatich vrstvách plastu. Žiadna cesta nie je priamočiara. Dnes sa chcem podeliť o svoje osobné skúsenosti – o momenty, kedy som sa cítila ako hrdinka, aj o tie, kedy som si hovorila: „Načo sa vôbec snažím?“
Prvé kroky: Nadšenie a ilúzie
Keď som sa prvýkrát pustila do udržateľného života, mala som v očiach iskričky a predstavu, že zachránim svet. Založila som si v poznámkach v mobile zoznam: „Čo všetko idem zmeniť“ a hneď tam bolo: prestať kupovať plastové fľaše, chodiť s vlastným hrnčekom na kávu, kupovať lokálne, znížiť mäso, variť viac doma a ešte aj prehovoriť rodičov, aby kompostovali. V hlave som si kreslila obraz seba ako ekologickej superženy.
Pamätám si, ako som si prvýkrát do bezobalového obchodu doniesla vlastné poháre. Bolo to v lete, v malom obchode v centre mesta a pani predavačka mi pochválila, aká som šikovná. Odchádzala som s úsmevom na tvári a myslela si, že takto to pôjde ľahko.
Aká bola realita?
A potom prišli tie menej pekné dni. Napríklad, keď som si objednala „eko“ produkt z e-shopu a prišiel mi zabalený v troch vrstvách plastu. Alebo keď som si chcela kúpiť syr bez obalu a zistila som, že v obchode to bez plastovej fólie jednoducho nejde a predavačka na mňa pozerala, akoby som sa zbláznila.
Pamätám si, ako som v jeden týždeň musela vyhodiť dve zhnité cukety a polku zabudnutého hummusu. Bolo mi z toho zle nielen preto, že som prišla o jedlo, ale preto, že som si uvedomila, koľko energie som venovala „snahe o zero waste“ a aj tak som zlyhala.
A priznávam, boli dni, keď som sa cítila ako pokrytec. Keď som si kúpila bagetu zabalenú v plaste, pretože som si nestihla pripraviť obed. Keď som sedela v aute a vedela som, že by som mohla ísť MHD, lenže som bola lenivá a unavená.
Malé víťazstvá, ktoré dávajú zmysel
Napriek všetkému sa mi za tie roky nazbieralo pár vecí, na ktoré som hrdá. Už dávno nenakupujem oblečenie „len tak pre radosť“. Naučila som sa šiť – jednoduché veci, ako skrátiť nohavice, opraviť dieru alebo prešiť staré tričko na látkový vak.
Zmenil sa aj môj vzťah k jedlu – začala som variť zvyšky, skúšala recepty, ktoré predtým neexistovali v mojom svete, ako napríklad „vývar zo šupiek“ alebo „pesto zo stoniek brokolice“. Prestala som kupovať balené sušienky a namiesto toho pečiem doma – nie dokonale, ale s radosťou.
A možno najviac ma teší, že som inšpirovala pár ľudí okolo seba 🙂
Udržateľný život ma naučil, že perfekcionizmus nie je cesta. Zo začiatku som mala pocit, že musím robiť všetko – úplne zero waste, vegánsky, lokálne, low carbon, minimalizmus… a keď som to nezvládala, mala som výčitky. Dnes už viem, že to tak nefunguje. Že je v poriadku robiť len to, čo dokážem. Nie som superhrdinka. Som len človek, ktorý sa snaží žiť o trochu lepšie.
Tiež som sa naučila, že komunita je obrovsky dôležitá. Keby som nemala okolo seba ľudí, ktorí ma podporia, poradia mi, alebo sa so mnou zasmejú na mojich trapasoch (napríklad keď som sa pokúšala ušiť voskované obrúsky a skončilo to voskom na podlahe), asi by som to dávno vzdala.
A nakoniec som si uvedomila, že aj malé zmeny majú zmysel. Každá plastová fľaša, ktorú som nekúpila, každé jedlo, ktoré som nevyhodila, každý kúsok oblečenia, ktorý som zachránila pred smetiskom – to všetko má svoju hodnotu. Nie preto, že by som zachránila svet, ale preto, že som sa rozhodla žiť s väčším rešpektom k tomu, čo mám.
Titulný obrázok: Canva
Článok je blogový príspevok našej čitateľky Aleny. Chcete aj vy napísať svoj vlastný blogový článok? Ako na to sa dozviete v časti: Poď s nami tvoriť obsah magazínu EkoReštart a inšpiruj tvojím príbehom.
Aby vám neunikol žiadny náš článok, odporúčame vám prihlásiť sa k odberu nášho newslettra v spodnej časti stránky.
