Ako dieťa som bola vychovaná k čistote, neplytvaniu a efektívnemu využívaniu zdrojov, ktoré dáva príroda. Nehádzala som odpadky mimo koša, radšej som si obal od keksíka, alebo čohokoľvek iného, dala do vrecka a vyhodila do najbližšej nádoby na smeti a zbožňovala som jedlá zo zbytkov „čo chladnička dala“. Babka z maminej strany žila na dedine, bola vdova s 12 deťmi. Dokázala uvariť takmer z ničoho a spotrebovala maximum z toho, čo sa na dvore dopestovalo a dochovalo. Starí rodičia z otcovej strany boli z mesta, no mali záhradku. Dedo rád experimentoval s novými postupmi pri štepení stromov a zelenými hnojivami. Babka sa zas vyznala v bylinkách, chodievali sme na huby do neďalekého lesa, zavárala a mala rada kvety. Moja mama chcela byť botaničkou, do dnes sype z rukáva latinské názvy lúčnych kvetov, liečiviek, či stromov… A zrejme tam niekde sa zrodila nielen láska k prírode, ale aj akási zodpovednosť za to, aby tú krásu a množstvo zdrojov, ktoré nám príroda poskytuje, zažili aj moje deti a tí, čo prídu po nich.
Som dcérou otca, ktorý zbožňoval westerny. Mňa na tých filmoch a knihách nezaujali „drsní chlapci“ dobývajúci divoký západ, ale to, akým spôsobom žili Indiáni. Fascinovalo ma, že im stačí to, čo im príroda poskytne, vezmú si z nej len koľko potrebujú. Majú úctu k zvieratám a životu ako takému… Prečo to takto nemáme aj my? Prečo chceme viac ako potrebujeme?
Keď som sa osamostatnila, presťahovala do Bratislavy, prevalcoval ma pracovný život. Dvanástky v robote, boom mobilných zariadení a nových služieb, ktoré som musela mať naštudované, katastrofálna strava… Nemala som kapacitu sa zamýšľať nad fungovaním v rámci ekologických princípov. Prišla svadba, dom, deti a jednorazové plienky… To si človek hneď uvedomí, koľko vyprodukuje odpadu… Presne v tomto bode sa začala moja cesta. S rodinou po nej kráčame krok za krokom. Takýchto míľnikov bolo viac, no o tých si povieme postupne v ďalších mojich príspevkoch.
Je úplne jedno, či začnete po malých krokoch, postupne, alebo sa do toho vrhnete a zmeníte veľa vecí vo svojom živote naraz. Dôležitá je zmena myslenia z „no a čo“ a „je mi to fuk“ na „čo môžem zmeniť?“…
Moja rodina je ešte stále na ceste. Budem rada, ak naše kroky inšpirujú niekoho ďalšieho.
KROK č. 1 – tašky
K drobným zmenám nepotrebujete manuál ani mať naštudovanú kopu literatúry či informácií z internetu. Malé kroky nebolia, neotočia váš svet o 180°, možno ich ani nepostrehnete… Stačí si povedzme v obchode nevziať tašku pri pokladni, ale doniesť si svoju…
Pamätám si, ako sme so starou mamou chodievali nakupovať. Vždy mala so sebou plátenú tašku. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch tu také tašky boli bežné, okrem klasických „sieťok“. Vtedy som to brala ako samozrejmosť. Rovnako ako košík, keď sme šli na trhovisko. Postupne sa vytratili a prišli moderné „igelitky“ a po nich jednorazové, väčšinou mikroténové, tašky. Zrazu ľudia prestali nosiť vlastné tašky a spoliehali sa, že ich v obchode budú čakať „jednorazovky“ rôznych veľkostí, v nekonečnom množstve a zadarmo… Popri vlastnom pohodlí nebol priestor myslieť dopredu na to, kde tieto tašky skončia, prípadne ako dlho sa na smetisku rozkladajú… Keď nad tým teraz rozmýšľam, nemusíme v rámci ekologického správania vymýšľať koleso. Stačí sa vrátiť pár desiatok rokov naspäť a vziať si odtiaľ to dobré a použiteľné.
Dnes je ekologický prístup k životu „in“. Podľa mňa je to skvelé nielen preto, že sa touto témou zaoberajú aj masy ľudí, ktorých by to inak nezaujímalo, ale i preto, že vďaka tým masám a celebritám venujúcim sa tejto problematike, nám aj reťazce a výrobcovia ponúkajú stále viac „zelených“ alternatív k bežným neekologickým výrobkom.
A tak už v mnohých obchodoch vidíme plátené či papierové tašky, ktoré si môžeme kúpiť (našťastie už nie sú zadarmo). A za čo človek musí zaplatiť, to si akosi viac váži a rozmyslí si, či takú plátenú tašku za niekoľko Eur vyhodí po vybalení nákupu doma do koša, alebo ju použije znova…
Zo začiatku ich tu bolo len pár druhov, síce účelných, ale vzhľadom nezaujali. Keďže tu teraz máme dobu imidžu, výrobcovia začali postupne vyrábať tašky skladacie, s peknými vzormi a dnes už nie je problém mať vlastnú nákupnú tašku ako módny doplnok, vždy so sebou v kabelke/vrecku pripravenú na použitie. Na výber sú tašky s krátkymi alebo dlhšími rúčkami, ktoré sa dajú nosiť cez plece, tašky z umelých materiálov, bavlny, či recyklovaného plastu. Jednorazové „igelitky“ v obchodoch vystriedali aj kompostovateľné tašky…
Ako alternatíva, ak chodievate na nákupy autom, príp. na krátke vzdialenosti, môžu poslúžiť aj kartónové krabice, ktoré sú k dispozícii priamo v obchode a skončili by v kontajneri (v lepšom prípade na papier). Takéto krabice sa, samozrejme, dajú použiť viackrát a pre rôzne účely. Keď doslúžia a pošťastilo sa vám vziať si z obchodu krabice bez potlače, môžete ich napr. natrhať do kompostu ako zdroj uhlíka, rozložiť a použiť pod vyvýšené záhony, či porozkladať ich v záhrade na miesta, kde sa chcete zbaviť buriny. Že záhradu nemáte? Nevadí. Kartón sa dá použiť v domácnosti na výrobu rôznych vecí (uskladnenie, balenie rôznych predmetov, darčekov, výrobu masky na karneval pre potomka, po úprave ako dekorácia…). Ak už krabica doslúžila a jej púť má skončiť v kontajneri, tak prosím, nech je to kontajner na papier…
Máte radi ručné práce a chcete byť originálni? Paráda… Upleťte, uháčkujte, ušite si vlastné tašky, sieťky, či ruksaky na nákupy. Darujte ich niekomu ako darček. Niekedy stačí málo, aby sme ľudí v okolí dokázali inšpirovať a zaviedli ich myšlienky k pozitívnej zmene. A možno nám o rok nafúka na ploty menej igelitiek a sáčkov…
KROK č.2 – mikroténové vrecká
Neviem ako vás, ale mňa vždy zarazí, keď zbadám človeka pri stojane s rolkou mikroténových vrecúšok, ako si ich bezhlavo natrhá aj desať. Rozmýšľam načo je komu toľko sáčkov, kde a po koľkých použitiach skončia… Veľa ľudí stále chodí do obchodu akoby „náhodne“ a potom tieto vrecká-zadarmo, slúžia nezriedka na odnesenie celého nákupu a skončia v odpadkovom koši.
Našu výbavu na nákup tvoria:
- Vlastné tašky – štandardne mám 1-2 plátené v kabelke, keď chystáme väčší nákup, berieme veľké tašky, ktoré používame už roky a ešte veľa ďalších budeme.
- Vlastné vrecká na pečivo – doteraz som približne raz ročne kúpila zatvárateľné vrecká z recyklovateľného igelitu. Preto píšem doteraz, lebo už ďalšie veľmi pravdepodobne kupovať pre účely nakupovania nebudem. Plánujem ich používať už len do mrazničky a na nákupy budeme chodiť s plátenými vrecúškami. Igelitové vrecká boli praktické pri nákupe pečiva, ovocia a zeleniny, pretože pri pokladni bolo vidno, čo v nich máme, prípadne bolo kam nalepiť nálepku z váženia. Medzičasom sme výrazne obmedzili nákupy v reťazcoch a v pekárni, kam chodievame, vedia aj bez priehľadného igelitu, čo nám do vrecúšok naložili. Samozrejme, tie igelitové vrecká umývame a používame opakovane, kým sú schopné slúžiť svojmu účelu.
- Vlastné nádoby na mäso a výrobky – keďže sme sa s ostatnými členmi rodiny zatiaľ nezhodli na vegetariánstve a vegánstve (aj my ešte stále kráčame po našej ceste), máme obľúbeného mäsiara, ktorý nemá problém naložiť nám mäso a výrobky do našich nádob. Ak to nie je možné (napr. pre covidové opatrenia), pýtame si balenie len do papiera, alebo si tovar vezmeme a naložíme do nádob sami. S rozumnými ľuďmi sa dá vždy dohodnúť…
- Obaly na vajcia – u spomínaného mäsiara zvykneme kupovať aj vajíčka. Buď nám ich dá do vlastných obalov, alebo svojich a my mu ich donesieme naspäť, keď sa nám ich doma nazbiera viac. Už veľa rokov sa vyhýbam vajciam v plastových obaloch, keď už musím kúpiť vajcia v potravinách, vždy minimálne podstielkové a v papierovom obale. Ozaj, poznám ešte zopár malých obchodíkov, kde dostanete vajcia v papierovom vrecku…
To je všetko. Domov si namiesto prázdnych prinesieme plné obaly.
Všimli ste si, že v našej nákupnej výbave chýbajú vrecká na zeleninu a ovocie? Jednoducho sme ich prestali používať bez náhrady. Výnimkou sú iba jablká, ktoré chodievame nakupovať k pestovateľovi s papierovou taškou. Tú sme tam raz kúpili a používame ju opakovane (jej hmotnosť majú na váhe predvolenú). Hoci teda ostatné mimo sezóny stále kupujeme v potravinovom reťazci, našli sme si taký, kde personálu nevadí, že si ovocie či zeleninu vložíme len tak do košíka a občas sa nejaká okrúhla „potvora“ kotúľa pultom. K baleným artiklom mávajú obvykle aj nebalenú alternatívu (dokonca aj cherry paradajky), ktorej dávame prednosť. V tomto obchode nám, síce s prekvapeným výrazom, ale celkom ochotne, zabalia napr. aj syr len do papiera alebo vlastnej nádoby, pokiaľ im to aktuálne nariadenia dovoľujú. V sezóne si zeleninu a ovocie pestujeme sami, chodievame na samozbery, prípadne dokupujeme na trhu alebo vymieňame so známymi za niečo, čo nepestujeme, domáce vajíčka a podobne.
Viem, že by sa dalo ešte veľa zlepšiť a pracujeme na tom, rokmi zažité zvyky meníme postupne. Každý deň rozmýšľam, čo a akým spôsobom zmeniť, aby sme tú našu Zem zaťažovali menej. Skúmam bezobalové obchody, hľadám pestovateľov a chovateľov v okolí, ktorí pestujú bez/s minimom chémie a majú prirodzený humánny chov. Nakupujem od nich, pokiaľ sa dá. Niekedy je až prekvapivo blízko pestovateľ, chovateľ, sused so sliepkami, ktorý má viac, ako dokáže spotrebovať a rozdať po rodine a rád si privyrobí. Skúste nájsť niekoho cestou do práce, v dedine, kde máte starých rodičov, alebo sa spýtajte kolegov v práci, či zájdite na najbližšie trhovisko… Cesta za kvalitnými potravinami nemusí byť dlhá, zložitá, ani dláždená plastovými obalmi a mikroténovými vreckami. Mnohokrát sa stačí opýtať…
Blog zo svojho eko života pre vás napísala: Cony
Páči sa vám, čo píšeme?
Odporučte článok známym alebo nás sledujte na našich sociálnych sieťach.
Facebook NašeBio&Eko
Instagram @nasebioeko
