Takéto búrky tu neboli, padajúce stromy naháňali strach
Bol jún 2019. V priebehu niekoľkých okamihov sa nad Košicami zbehli čierne mračná a začali padať krúpy. Najskôr len malé, ale ako som ich tak pozoroval, všímal som si, že medzi nimi pribúdajú aj poriadne veľké kúsky. Tie najväčšie mali napokon až osem centimetrov a celkom mi rozbili auto. Predné sklo bolo nutné vymeniť a ďalej som jazdil s vyše 200 preliačinami. Od tej doby sa tých mračien bojím a omnoho viac si uvedomujem, že sa niečo deje.
Nepríjemných prejavov je veľa. Krúpy sa od tej doby zopakovali viackrát, intenzívne lejaky vyplavili dediny a v tomto roku som zažil cestu diaľnicou Košice-Prešov, pričom po jej oboch stranách som videl len nekonečné hnedé jazero. OK, raz za čas sa to dialo aj v minulosti, ale z toho „raz za čas“ je čoraz kratšie obdobie.
Potvrdili to aj augustové udalosti z tohto roka. Spolu s postupom studeného frontu cez územie Slovenska bol avizovaný aj silný vietor. Brali sme to na vedomie, ale to, čo prišlo v noci zo 16. na 17. augusta, bolo veľa už aj na mňa. Hodinový hukot, počas ktorého som sa bál priblížiť k oknu a len v škárke po boku žalúzií som za gigantickej svetelnej šou videl stromy, ktoré sa skláňali až k zemi. Bolo to neuveriteľné.
Ráno som sa prešiel po sídlisku, kde bývam (Luník 8 v Košiciach), a videl som spúšť. Ihličnaté stromy to neustáli. Zažili sme mnoho búrok, ale tie tu nikdy nevyvalili toľko stromov. V tejto súvislosti ma veľmi mrzí, že výrazy ako „globálne otepľovanie“ alebo „klimatická kríza“ všetci dobre poznáme, ale dlhé roky len akosi plávajú okolo nás. Nič nerobíme.
Nie som odborník na ekológiu, venujem sa Formule 1, káve a trochu aj marketingu, ale je mi jasné, že za toto všetko môže produkcia CO2. V atmosfére je ho síce len zlomok percenta (0,04%), ale aj to stačí na to, aby teplo, ktoré by Zem inak vyžarovala do vesmíru, ostalo udržané v atmosfére. Kyslík a dusík ho nezadržiavajú a púšťajú ho von, CO2 a vodná para ho však zadržať vedia a fungujú ako akási čiapka. Čiapka, ktorá nás ohrieva. Takže čím viac CO2 v atmosfére máme, tým je to horšie, tým je teplejšie a tým viac podobných prejavov zažijeme.
Už pred dvadsiatimi rokmi sme mali byť schopní o tejto téme premýšľať, intenzívne o nej debatovať a nielen uvažovať o riešeniach, ale ich aj aplikovať. O to smutnejšia je skutočnosť, že väčšina ľudí tieto veci nerieši ešte ani dnes. Nezaujíma sa, hľadá výhovorky a ospravedlnenia. Vraj to nemáme vo vlastných rukách a sami aj tak nič nezmeníme. Také to klasické blá blá blá.
Škoda. V konečnom dôsledku sa len nečinne prizeráme čoraz väčším extrémom a lamentujeme. Najskôr nám zničilo úrodu na záhradke, potom začalo čoraz častejšie vyplavovať dediny, ale dnes to už váľa stromy a niekoľko kilometrov od našich hraníc už padali domy a dokonca aj kostol. A ani tie monštruózne nemecké potopy neboli až tak ďaleko. Týchto pár popadaných stromov, ktoré som nafotil, je vlastne nič. Je to len zdvihnutý varovný prst. Ďalší z mnohých.
Len by už bolo načase, aby sme si ho všimli, začali konať a napríklad znížili svoju spotrebu. Nezmyselnú spotrebu mnohonásobne prevyšujúcu to, čo k životu reálne potrebujeme. Potrebujeme toľko nového oblečenia a rôznych čačiek? Potrebujeme tak často nový nábytok, elektroniku, spotrebný tovar? Potrebujeme tak často jazdiť autom a lietať lietadlami? Potrebujeme míňať toľko energie, teplej vody? Potrebujeme toľko kúriť? Potrebujeme toľko nekvalitného mäsa? Pretože všetko toto musí niekto vyrobiť a stojí nás to veľa CO2.
Mrzí ma aj to, že o tejto téme bolo napísaných už veľa článkov a pomerne ľahko sa dajú dohľadať. Nikto ich však nezdieľa. Sociálne siete sú plné nezmyslov, bludov a hoaxov, no dôležité, relevantné a vedecky potvrdené témy upadajú do zabudnutia. Škoda. Lebo toto nedopadne dobre.
Páči sa vám, čo píšeme?
Podporiť našu prácu môžete zaslaním SMS, viac sa dozviete v časti O nás.
Odporučte článok známym alebo nás sledujte na našich sociálnych sieťach.
Facebook NašeBio&Eko
Instagram @nasebioeko
Nezabudnite sa prihlásiť pre odber nášho newslettra v pätičke stránky, aby vám neunikli žiadne novinky.