Ako vypnúť autopilota a začať žiť udržateľne: Pozrime sa na psychológiu našich každodenných rozhodnutí

udržateľný život a psychológia

Hovorí sa, že dnes už všetci vieme, čo by sme mali robiť pre planétu. Triediť odpad, obmedzovať plasty, šetriť vodu a energiu, lietať menej, jesť viac rastlinnej stravy. A predsa, keď sa pozrieme na naše každodenné správanie, neraz zistíme, že medzi tým, čo vieme, a tým, čo robíme, je stále obrovská priepasť. Prečo je také ťažké správať sa v súlade s tým, čomu veríme? Prečo si kupujeme ďalšie zbytočné veci, berieme plastové vrecká, lietame na predĺžené víkendy, aj keď vieme, že tým zaťažujeme klímu?

Odpoveď nie je o slabom charaktere alebo lenivosti. Kľúč k pochopeniu nachádzame v psychológii nášho správania. Tam sa ukazuje, že väčšina našich činov nie je výsledkom racionálnych úvah, ale fungovania automatického systému rozhodovania, teda akéhosi autopilota, ktorý riadi náš každodenný život.

Autopilot v našej hlave: rýchle a pomalé myslenie

Psychológ a nositeľ Nobelovej ceny Daniel Kahneman opisuje vplyv dvoch systémov myslenia, ktoré nás neustále ovplyvňujú. Prvý, rýchly systém, je intuitívny, automatický a nenáročný na energiu. Vďaka nemu zvládame množstvo rozhodnutí bez toho, aby sme ich museli zložito analyzovať. Siahneme po zvyčajnej značke jogurtu, vyberieme auto namiesto MHD, objednáme si cez obľúbený fashion e-shop, bez toho, aby sme si kládli otázky o ekologických dôsledkoch.

Druhý systém je pomalý, premyslený, vedomý. Aktivuje sa, keď potrebujeme skutočne zvážiť svoje rozhodnutia, analyzovať informácie a odolať impulzom. Žiaľ, práve tento systém často šetríme, pretože vyžaduje viac mentálnej energie. A tak si nechávame veci bežať v zabehnutých koľajach, ktoré však nie vždy vedú k udržateľnému životu.

psychológia a udržateľný život
zdroj: Canva

Vieme, čo je správne, ale konáme inak

Je fascinujúce, ako často v sebe nosíme vnútorný konflikt medzi vedomosťami a správaním. Tento stav psychológia nazýva kognitívna disonancia – nepohodlie, ktoré cítime, keď sú naše činy v rozpore s našimi presvedčeniami. Keď vieme, že lietanie je klimaticky problematické, no predsa si kúpime lacnú letenku na víkendový výlet, naše vedomie a správanie sú v konflikte. Aby sme si zmiernili tento nepríjemný pocit, vytvárame si rôzne ospravedlnenia: „Veď lietajú všetci,“ alebo „Jedna cesta už planétu nezničí.“

Takto si budujeme „ospravedlnenky“, ktoré udržiavajú naše pohodlie, no zároveň brzdia skutočnú zmenu správania. Tento psychologický mechanizmus je veľmi silný a bežný, preto nie je hanbou si ho priznať. Naopak, jeho uvedomenie je prvým krokom k tomu, aby sme autopilota začali vedome vypínať.

Sociálne normy: ako nás ovplyvňuje správanie druhých

Ďalšou silou v našom rozhodovaní sú sociálne normy. Sme spoločenské bytosti a naše správanie je výrazne ovplyvňované tým, čo považujeme za bežné v našej komunite. Keď v práci všetci nosia vlastné fľaše na vodu, je oveľa jednoduchšie začať si nosiť svoju. Keď väčšina kolegov jazdí na bicykli, začne byť prirodzené prísť do práce na dvoch kolesách.

Práve preto má veľký význam otvorene hovoriť o svojich ekologických návykoch, ukazovať dobré príklady a vytvárať nové normy v rámci rodiny, práce či spoločnosti. Príklady z komunít, od susedov, kolegov či kamarátov majú často väčší efekt než množstvo informačných kampaní.

tip pre udržateľný život: jazda na bicykli
zdroj: Canva

Strach z klimatickej krízy nestačí

Veľa ekologických kampaní sa snaží mobilizovať verejnosť pomocou strachu a varovaní: topiace sa ľadovce, vysychajúce rieky, stúpajúce teploty, lesné požiare. Hoci ide o reálne hrozby, psychológia ukazuje, že dlhodobý strach často vedie nie k aktivite, ale k apatii a rezignácii. Ak sa cítime bezmocní, skôr sa uzavrieme do seba, než by sme niečo menili.

Naopak, oveľa účinnejšie funguje pozitívna motivácia. Keď vidíme, že naše malé zmeny majú konkrétny vplyv, že môžeme niečo ovplyvniť a ešte pri tom získať aj benefity (lepšie zdravie, úspory, kvalitnejší život), máme väčšiu chuť konať. Psychológovia hovoria o potrebe pocitu kompetencie – teda presvedčenia, že moje úsilie má význam.

Ako vyzerá autopilot v každodennom živote?

Možno si to ani neuvedomujeme, no autopilot sa aktivuje v množstve drobných rozhodnutí, ktoré sa každý deň opakujú. Pri nákupoch bez rozmýšľania siahneme po igelitovom vrecku na ovocie, aj keď doma máme plátené. V chladných dňoch necháme kúrenie bežať naplno namiesto toho, aby sme sa obliekli teplejšie. V horúcich dňoch zapíname klimatizáciu na maximum, aj keď by stačilo zatieniť okná. Pri plánovaní dovolenky podľahneme akciovým letenkám, lebo sú výhodné, hoci sme si pred časom sľúbili, že budeme lietať menej. Na krátke vzdialenosti volíme auto, hoci by sme to zvládli peši či na bicykli.

Tieto drobné rozhodnutia sa nezdajú dôležité. No keď sa vo výsledku spočítajú, tvoria významnú časť environmentálnej záťaže, ktorú naša planéta dnes nesie.

ako nahradiť mikroténové plastové sáčky
zdroj: Canva

Praktické kroky, ako si vedome zjednodušiť udržateľnejší život

Začať žiť udržateľne nemusí znamenať radikálny obrat o 180 stupňov. Psychológia správania ukazuje, že najsilnejšie fungujú postupné, malé kroky, ktoré si postupne osvojíme ako nové návyky.

Napríklad si môžeme vopred nachystať opakovane použiteľné tašky, vrecká či fľaše na vodu, aby sme na ne pri nákupoch nemuseli myslieť. Stačí si ich dať do kabelky, auta či batohu, aby boli poruke, keď ich budeme potrebovať.

Veľmi účinné je začať len jednou zmenou – napríklad si zvoliť jeden deň v týždni bez mäsa, alebo sa zamerať na obmedzenie plastových obalov pri nákupoch. Keď sa nový návyk stane prirodzeným, môžeme pridať ďalší.

Dôležité je tiež zapojiť do zmien blízke okolie. Keď sa do výziev pustíme s partnerom, rodinou či priateľmi, podpora a spoločný cieľ nás udržia motivovaných. Nezabudnime sa aj odmeňovať, pokojne symbolicky, malými radosťami, keď sa nám darí držať svoje nové pravidlá. A ak niekedy zlyháme? Nič sa nedeje. Zmena správania nie je o dokonalosti, ale o dlhodobej ceste.

Psychológia nám dáva veľkú nádej: naše myslenie a zvyky nie sú nemenné. Autopilot sa dá vypnúť. Alebo aspoň postupne preprogramovať tak, aby nás automaticky viedol k správnejším rozhodnutiam.

Pri tvorbe tohto článku sme sa inšpirovali z kníh:
Daniel Kahneman – Myslenie, rýchle a pomalé
Richard Thaler & Cass Sunstein – Nudge
Leon Festinger – A Theory of Cognitive Dissonance
Titulný obrázok: Canva


Aby vám neunikol žiadny náš článok, odporúčame vám prihlásiť sa k odberu nášho newslettra v spodnej časti stránky.